Belletristik

Najevidentnejším posunom v poézii, ktorá sa konfrontovala nielen s vývojom osobnostného zrenia autora, so skúsenosťami vo vzťahu so svetom, ale aj s literárnou tradíciou, resp. fascináciou možnými interpretáciami sveta, je v novej Chmelovej zbierke istý odklon od poetiky paradoxu, koincidencie; dá sa povedať, že akoby „na jej úkor“ narástla nostalgia, došlo k prehĺbeniu emocionálnych polôh, aké sa – podistým – usiluje vybalansovať v „objektivizovaných“ konceptuálne ladených textoch či správach z aktuálneho sociálneho zázemia súčasníkov, pričom charakteristickou črtou v kontexte tvorby zostáva intertextualita, dialogické odvolávanie sa na tvorivé iniciatívy domácich i cudzích autorov.

Tak, ako je nesmierne zaujímavá a obdivuhodná osobnosť národného umelca JUDr. Janka Blaha (15. 9. 1901 Skalica – 24. 4. 1981 Bratislava), prvého slovenského profesionálneho operného speváka, podobne môžeme za obdivuhodné považovať i jeho zberateľské dielo. Rodinné prostredie s muzikantskými koreňmi, láska k rodnej Skalici a Záhoriu, ale i nesmierna pracovitosť a vitalita do vysokého veku ho predurčili k tomu, aby sa mu podarilo zozbierať 1224 piesní a vydať v rokoch 1948 až 1986 šesť spevníkov Záhorácké pjesňičky. Je to doteraz najobsiahlejší a najhodnotnejší ucelený korpus piesní zo Záhoria.

Príbeh sa odohráva v imaginárnom Meste. Autor sa vracia do sveta svojich kníh a predkladá zámerne pokrivený obraz sveta s narušenými vzťahmi a rozpormi modernej doby. V absurdných situáciách hľadá odpoveď na večné otázky o zmysle existencie: odkiaľ a kam ideme, a prečo? Prozaik Peter Getting (1975) je autorom viacerých zbierok poviedok (Klietky, Errata), románu Mrchovisko aj novely zo stredoveku Bludné kamene. Pôsobí ako publicista, podieľal sa aj na viacerých nezávislých kampaniach umeleckého a spoločenského charakteru.

Prvé tri prozaické knihy predčasne zosnulého spisovateľa a filmára Petra Krištúfka vychádzajú v reedícii. Za debutovú zbierku poviedok Nepresné miesto autor získal Prémiu Ivana Kraska. Doslov ku knihe napísali Pavol Rankov a Dado Nagy. Dizajn a vizuálny koncept Palo Bálik.

Autor je rodený básnik, aj keď sme si zvykli, že sa vyjadruje v prozaickom žánri poviedky. Počítanie na prstoch je po Dúškoch a Príbehu bez príbehu jeho treťou zbierkou, kde si - naopak - zvolil formu básne. Kniha obsahuje staršie i celkom nové texty, spolu magických 77 básní, ktoré sú priezračne jednoduché, zároveň gnómické i hravé. Vychádzajú z neobyčajných pohľadov na obyčajné veci a situácie. Vyrastajú z nich drobné príbehy, rozhovory a poznámky o počasí. Niektoré sú len veľmi spomalenými poviedkami o rýchlom lete vtákov. Jednoducho, Dušek, ako ho poznáme a máme radi. Básne vhodne dopĺňajú farebné kresby Dušana Nágela a zasvätený doslov Daniela Heviera.

Rok 1938 bol pre umeleckú bohému v Bratislave medzníkom. Zánikom demokratického systému sa končí jej „zlaté“ obdobie. Autoritatívny režim, ktorý sa etabloval po vyhlásení Slovenského štátu prináša do liberálnej atmosféry umeleckej bohémy disharmonické prvky a negatívne ovplyvňuje aj osobné vzťahy a priateľské väzby. Na scénu nastupuje avantgardne a dekadentne naladená nadrealistická bohéma, ktorá sa usídľuje v kaviarňach Metropol a Grand. V roku 1939 sa do Bratislavy s časopisom Elán presúva Ján Smrek, pod krídlami ktorého sa zoskupuje spisovateľská bohéma „malý Parnas“ v kaviarni Luxor. Výraznou bohémskou skupinou boli výtvarníci okolo Janka Alexyho. Viacerí predstavitelia „zlatej bohémy“ z medzivojnového obdobia vrátane Tida J. Gašpara sa zapájajú do služieb autoritatívneho režimu. Večerno-nočné stretnutia v kaviarňach, viechach, hostincoch a nočných baroch však nerušene pokračujú, pretože vo vojnovej Bratislave sa podarilo udržať nerušený chod civilného života.

 V napínavom a emotívnom príbehu ich neskúsený mladík postupne odhaľuje a vytvára si svoju vlastnú manažérsku filozofiu. Súbeh okolností ho nakoniec prinúti otestovať ju v ostrej konfrontácii s reálnym životom. Ako dopadne mocenský zápas o ovládnutie firmy? Akú hru rozohral blízky rodinný a obchodný priateľ? Svet peňazí testuje vôľu aj charaktery. Nie všetci jeho nástrahy zvládajú so cťou. Napriek tomu je kniha plná rešpektu k ľuďom, ktorí sa rozhodli postaviť na vlastné nohy a podnikať. Je sondou do duše manažmentu.

Július Satinský bol vášnivým pisateľom listov. Korešpondoval si počas svojho života so slávnymi osobnosťami kultúrneho života, širokou rodinou aj s deťmi svojich známych.

V 60. rokoch 20. storočia jeho švagrovia emigrovali zo Slovenska. Julo sa rozhodol udržiavať rodinné vzťahy pomocou vlastnoručne vyrábaného časopisu – Gundžovníka. Gundžovníky vyrábal poctivo od roku 1967 do roku 1984. Dochovalo sa 87 čísel. Chýba len prvý ročník, 1967. Časopisy majú kronikársky rozmer, informujú o dianí v Bratislave a v Československu. Zrkadlí sa v nich história jednej rodiny a jednej krajiny počas normalizácie opísaná originálnym pohľadom pozorovateľa z Dunajskej ulice, kde sa aj v týchto časoch zachoval ostrovček slobody. Julo texty písal na stroji a ručne ich ilustroval. Vychádzali v dvoch exemplároch, jeden smeroval do Ameriky, druhý do Švajčiarska. o 50 rokoch sa Gundžovníky vynárajú zo Satinského pozostalosti vďaka editorskej práci dcéry Lucie Molnár Satinskej.

Etela Farkašová, laureátka ceny Anasoft litera 2018 za prozaické dielo Scenár, patrí k vynikajúcim autorkám v celom spektre svojej tvorby. Každá jej kniha je výrazom hlbokej koncentrácie na zvolené témy. V jej textoch cítiť pevné filozofické a vzdelanostné zázemie, ale i silu imaginácie a ľudského citu. V týchto súradniciach prichádza aj s novou zbierkou básní S predtuchou svetliny (v názve je odkaz na Heideggera, v ktorého koncepcii je „svetlina“ miesto, štrbinka, kde prehovára bytie). Autorka nástojčivo hľadá odpoveď na – v ľudskom bytí neustále vibrujúcu – otázku: Kto som? Kto som ja? Tu a teraz, ale zároveň cez traverz času, svojej vlastnej existencie, cez premeny mysle, tela, sveta okolo... Chce sa dopátrať niečoho esenciálneho, pričom jej druhé „ja“, druhé „dvojča“ – filozofka, v tomto prístupe k svetu dostáva veľký priestor. V básňach silne rezonuje jej filozofické poznanie cez prizmu energie vlastného citu a literárneho poznania.

Jeseň 1972. Vlasy hipíkom stále dorastajú a bigbít je čoraz tvrdší.Okupačná sovietska armáda sa v ČSSR cíti ako doma a súdruh Biľak vystupuje na zasadnutí ÚV KSČ so zásadnou správou. Palestínske komando zavraždí na olympiáde niekoľko športovcov, ľavicoví teroristi Baader a Meinhofová sedia v nemeckom väzení, z Československa je unesené ďalšie lietadlo. Táňa, Tomáš, Martin a Klára majú devätnásť a zvedavo pozorujú svet okolo seba. Sú v prvom ročníku štúdia histórie, takže najviac ich zaujíma, či honosný relikviár, ktorý bude otvorený v rámci rekonštrukcie Svätovítskeho chrámu, naozaj ukrýva jazyk Jána Nepomuckého.

Príbeh Jozefa Gabčíka, Anny Malinovej a jej dcéry Alenky (1939) sa týka nás všetkých. Aj vďaka ich odhodlaniu a odvahe sa mohlo po druhej svetovej vojne Československo obnoviť v pôvodných hraniciach. O Jozefovi Gabčíkovi sa píše aj v učebniciach pre špeciálne jednotky. O Anne Malinovej nie. A pritom bola pre Gabčíka pred atentátom na Heydricha, ale aj po ňom, veľmi dôležitá. Neprávom sa na ňu zabudlo, lebo sa nezachoval výsluchový protokol z gestapa. Veronika Homolová Tóthová sa rozhodla pripomenúť tento príbeh aj kvôli Anninej dcére – Alene Voštovej. Prišla o mamu, keď mala tri roky, a dlho netušila, kto sú jej skutoční rodičia. Anna sa zapojila do odboja, čím vystavila svoju dcéru mnohým útrapám.

Výnimočný príbeh židovského chlapca z Bratislavy inšpirovaný skutočnými spomienkami starého muža, ktoré boli zamknuté v tajných zákutiach jeho pamäte viac ako sedemdesiat rokov. ...až neskôr som si uvedomil, že keď som mamu videl zahnúť za roh dlhej chodby a keď som posledný raz sledoval jej zvesené a plačom otriasajúce sa plecia, bol to posledný pohľad na dlhý a neurčitý čas...

V príbehu Úsmevy z pekla Stanislav Háber na krutom osude obyčajného človeka demonštruje tragiku dejín 20. storočia osobitým spôsobom, vyvolávajúcim niekedy aj salvy smiechu. Udalosti 1. svetovej vojny, v ktorej bojuje hlavný hrdina, oscilujú okolo jeho súkromného boja zneuznaného dieťaťa, ktoré nepozná rodičov. V 2. svetovej vojne ho väznia a mučia fašisti, sovietski vojaci vyrieknu ortieľ: zastreliť!, kým po roku 1948 sa stáva politickým väzňom najťažšieho žalára v jáchymovských uránových baniach. A predsa prežije... Nakoniec život dožíva v Starom Smokovci ako recepčný Grand hotela.

Dramatický príbeh z čias balkánskych vojen. Populárny herec stojí tvárou v tvár vojnovému násiliu, ktoré ho podnecuje k prehodnoteniu svojho života aj hodnôt, pre ktoré žil. Je to zmes tragikomických aj emotívnych scén, bizarných postáv a postavičiek, ktorých drámu i komiku naplno odhaľuje vybičovaná atmosféra Balkánu na prelome tisícročí. 

Na podzim roku 1934 se v malém hotýlku Záhoří u Svatojánských proudů ubytuje německý inženýr Rudolf Formis a z vlastnoručně vyrobené tajné vysílačky zahájí pravidelné protinacistické rozhlasové vysílání do své někdejší vlasti. Přímo z nejvyšších kruhů zazní jednoznačný rozkaz – vypátrat a umlčet. Rozběhne se dramatický hon na osamoceného člověka, který se postavil velkému zlu. Takřka o osmdesát let později jsou už trosky někdejšího hotelu Záhoří dávno pod hladinou Slapské přehrady. V nedalekého penzionu se ubytuje novinář Jakub Halmich, rozhodnutý před blížící se padesátkou vymanit z dosavadního stereotypu svého povolání a napsat román právě o Rudolfu Formisovi. Netuší ale, že příští dny mu přinesou i seznámení s Patrícií, třiatřicetiletou stavební architektkou, zvláštní a rozporuplnou osobností, která sem jezdí na zděděnou chatu. Seznámení, které nečekaným způsobem zasáhne do jeho života.