Zeitgeschichte

Veľké trestné procesy so sebou často nesú stigmu doby, v ktorej sa odohrávajú. Bývajú poznačené politickou a spoločenskou situáciou, ktorá predurčuje ich priebeh, ale nezriedka aj výsledok. O to viac to platí, ak je obžalovaným kontroverzný politik, ktorý si svojou činnosťou na politickej scéne získal mnohých obdivovateľov, ale aj početných odporcov či nepriateľov. Žiaden iný politik v slovenských dejinách však nebol súdený vo veľkom trestom procese hneď dvakrát. V novodobých slovenských dejinách sa taký prípad vyskytol – Dr. Vojtech Lazár Tuka, slovenský právnik, akademik, politik, odsúdený politický zločinec, predseda vlády a popravený kolaborant, stál pred súdom v roku 1929 a aj v roku 1946. Jeho procesy patria medzi významné medzníky slovenských dejín a dodnes vzbudzujú pozornosť v slovenskej verejnosti, ako aj medzi historikmi a právnymi historikmi. Publikácia je prvým uceleným monografickým spracovaním oboch procesov najmä z právno-dejinného hľadiska.

Kniha pojednává o komplexní povaze národní identifikace v postsocialistickém Slovensku. Artikulace slovenské identity se odehrává na pomezí naturalizované národní kategorizace a opozičních ideologických interpelací v prostředí rostoucí socioekonomické stratifikace a v rámci širšího kontextu neoliberální politické ekonomie stojící na banálním internacionalismu. Autorka se v rozboru slovenské identifikace opírá o analýzu dvou diskurzů – liberálně/konzervativně občanského diskurzu a národně kolektivistického diskurzu – a také o různé podoby jejich recepce tak, jak je pozorovala během terénního výzkumu.

Výsledky svojich početných výskumov publikoval Dušan Halaj najmä vo Vlastivednom zborníku Považia. Ako vedúci odborný pracovník Múzea SNP sa výrazne podpísal pod námety, libretá a scenáre rôznych výstav s tematikou druhej svetovej vojny, ktoré Múzeum v tom čase realizovalo. Po roku 1989 bolo možné načrieť aj do tém, ktoré boli v rokoch komunistického režimu zatláčané do úzadia. V prelomovom období rokov 1989 a 1990 zastával Dušan Halaj funkciu námestníka riaditeľa Múzea SNP a potom až do svojho odchodu do dôchodku koncom roka 1997 ostával na čele historického oddelenia Múzea. Veríme, že takto zostavené dielo bude značným kladom k lepšiemu pochopeniu a hlbšiemu vnímaniu zložitosti doby a jej slávnych aj menej slávnych momentov, ktoré lemovali boj proti nacizmu a neslobode na severozápade povstaleckého Slovenska.

Autor v práci popisuje osobnostní, myšlenkové i politické ­zrání Milana Hodži, nejvýznamnějšího slovenského politika meziválečného období společného soužití Čechů a Slováků v Československé republice. Z širokého záběru aktivit tohoto slovenského agrárníka si vybírá zejména jeho angažmá v rámci mezinárodních vztahů střední Evropy, které v polovině 30. let vyústilo ve vznik tzv. Dunajského plánu Milana Hodži. Autor přitom vychází ze širších úvah o českých a československých představách o hospodářském a politickém vývoji střední Evropy, podle Františka Palackého „prostoru mezi Německem a Ruskem“. V ­tomto kontextu chápe Palackého přesvědčení o nezastupitelnosti Habsburské podunajské říše jako nárazníku protisměrné imperialistické expanze obou zmíněných kontinentálních mocností i snahy generací staročeské i mladočeské tuto říši reformovat a zachovat. Obdobně popisuje meziválečné projekty československé už suverénní zahraniční politiky, která chtěla na základě malodohodového spojenectví zaujmout inspirativní a vůdčí roli v rámci středoevropské ekonomické a politické spolupráce.

Predkladaná monografia je historicko-právnym pohľadom na úlohu i postavenie zákonodarného orgánu v období, ktoré je azda najkontroverznejšou časťou slovenských dejín. Pri jej spracovaní vychádzal autor z archívneho výskumu vo fondoch slovenskej, českej i nemeckej proveniencie i širokého spektra prác historikov dotýkajúcich sa vývoja politického systému i režimu na Slovensku v rokoch 1938-1945, ktoré vznikali od šesťdesiatych rokov minulého storočia.

K rozšíreniu poznania v oblasti politického systému sa publikovaním výsledkov výskumu snažil prispieť aj autor tejto monografie. Táto monografia v prvom rade analyzuje úlohu, ktorú hral snem ako zákonodarný orgán v politickom živote štátu. Zaoberá sa jeho vznikom, vrátane volebnej procedúry, formovaním právneho postavenia parlamentu v ústave i vývojom jeho reálnej pozície v politickom systéme.

"Obávam sa, že sme v stave akejsi tichej, nevyslovenej krízy," hovorí na záver knihy rozhovorov Marián Leško. Ako dodáva, na optimizmus sú špecialisti iní. Namiesto toho ponúka dramatický príbeh Slovenska za posledných dvadsaťpäť rokov. Je to príbeh vzostupov a pádov, spoločenského pokroku aj rozdelených rodín, strachu z budúcnosti aj nádeje.

Pre štvrť storočia moderných slovenských dejín boli kľúčovými postavami traja viacnásobní premiéri. Mečiar, Dzurinda a Fico sa každý zapísali po svojom, pričom kniha spochybňuje populárne mýty o otcovi zakladateľovi, veľkom demokratovi či ľavičiarovi, ktorému ide len o blaho ľudí.

Neobmedzuje sa však iba na ich osobnosti, hodnotí aj rozmanité spoločenské a politické fenomény, akými bolo delenie federácie, privatizácia, problémy Slovenska na medzinárodnej scéne, ale aj pôsobenie mafie či politická korupcia. Kniha môže poslúžiť ako bedeker našich nečakaných víťazstiev, ale aj množstva premárnených príležitostí.

Arnošt Rosin, rodák zo Sniny, bol jedným z miliónov osvienčimských väzňov a jedným z tých, ktorým sa podaril útek z tábora smrti. Ušiel spolu s Poliakom Czieslawom Mordowiczom podobným spôsobom ako krátko pred nimi Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba. Bol spoluautorom správy, ktorá ukázala svetu čo sa v skutočnosti v koncentračných táboroch deje.

Martin M. Šimečka je burič aj tíšiteľ, provokatér aj mysliteľ, spytujúci sa aj rozprávač, najmä je to však rýdzi intelektuál, akých má stredná Európa málo. Vždy je totiž najprísnejší sám k sebe, a keď premýšľa o svete, skôr či neskôr začne hľadať svoju zodpovednosť za jeho podobu. Už dvakrát sa stal „nepriateľom štátu“, prvý raz to bolo za komunizmu, druhý v období mečiarizmu, a táto skúsenosť mu umožňuje nazerať na Slovensko z unikátnej perspektívy. Je možné milovať krajinu, ktorá vás zavrhne len preto, lebo chcete žiť slobodne? A čo vlastne určuje váš vzťah k spoločnosti? Martin vo svojej knihe prejavuje lásku k Slovensku tým najlepším možným spôsobom – je k nemu kritický. Jeho vzťah totiž neurčujú štátne hranice, národné piesne či trepotajúce vlajky, ale opäť onen pocit zodpovednosti. A z toho plynie nádej. Kniha, ktorú držíte v ruke, je pozvánkou na debatu a závidím vám, že vás jej prečítanie ešte len čaká.

Kto je Marian Kotleba? Na základe množstva citátov, prejavov a výpovedí bývalých spojencov aj politických protivníkov vykresľuje kniha jasný obraz rasistu s nechuťou k všetkému cudziemu, odporcu demokracie so sklonom k stihomamu a rodinkára neschopného plniť volebné sľuby. Ako sa teda mohol dostať až do parlamentu? Jedným z vysvetlení je jeho nesmierna vytrvalosť. Pokiaľ mu ostane, tak aj prípadná volebná prehra či zákaz strany nemusia pre jeho budúcnosť nič znamenať. Napokon v roku 2017 oslávil len štyridsiatku a jeho strana sedí na miliónoch eur. Mariana Kotlebu skrátka potrebujeme pochopiť, lebo tu s nami môže byť nadlho.

Untertitel: Ako sa ženy stávajú subjektmi kapitalizmu.

Akými premenami prechádza práca? Sú premeny práce na Slovensku niečím výnimočné či skôr kopírujú globálne trendy? A aká je práca žien? Poznáme mnoho štruktúrnych determinantov práce žien a mužov – horizontálnu rodovú segregáciu (segregáciu do povolaní považovaných za „mužské“ a „ženské“), vertikálnu rodovú segregáciu (vzťah nepriamej úmernosti medzi počtom žien a úrovňou v hierarchii pracovných pozícií), dvojité zaťaženie žien (vykonávanie platenej aj väčšiny neplatenej práce ženami) a rodový mzdový rozdiel. (Por. EIGE, 2013, Súhrnná správa, 2014.) No dalo by sa o pracovnom živote žien a mužov hovoriť podobne zmysluplne, hoci inak? Práve tieto iné spôsoby vypovedania o práci ponúka predkladaná publikácia. Ich inakosť spočíva v predmete, metóde aj v spôsobe opisu či vysvetlenia. Ťažiskový – hoci nie výlučný – je tu dôraz na pracovnú etiku, etnografickú metódu výskumu a kapitalizmus ako logiku vysvetľovania aj pojem dožadujúci sa bližšieho vysvetlenia. V textoch piatich autoriek sa v rôznej miere krížia tri uvedené perspektívy, aby nám naraz priblížili aj znesamozrejmili niečo, čo považujeme za „bežnú“ prácu

Kniha sumarizuje dlhoročný výskum v oblasti odboja v podtatranskej oblasti. Ponúka 17 kapitol venovaných zaujímavým osudom jednotlivcov z Liptova v rokoch II. svetovej vojny, resp. sa klasicky zameriava na zachytenie jednotlivých významných fenoménov tohto regiónu v čase vojny (zbrojná a textilná výroba v kraji, partizánske hnutie, diverzie a spravodajstvo pre odboj...). Jej prínos spočíva najmä v tom, že vojnu ilustruje nie na osudoch najvyšších či známych odbojárov, ale práve naopak poukazuje na kľukaté, tŕnisté i slávne životné cesty „obyčajných“ príslušníkov odboja, ktorí sa nejakým výrazným spôsobom zapísali do dejín vojnového Liptova. Každá kapitola obsahuje vlastnú obrazovú prílohu a nechýbajú ani rôzne tabuľky, grafy či dobové dokumenty, ktoré názornejšie reprezentujú danú dobu a opisovanú problematiku.

Kniha sa opäť vracia k problematike spracovania témy partizánske hnutia v rokoch II. svetovej vojny na Slovensku. Tentoraz – po nedávnom spracovaní partizánskej brigády Čapajev na východnom Slovensku – siahla po drobnokresbe jednej z najväčších a historicky najvýznamnejších partizánskych jednotiek na povstaleckom strednom Slovensku, po brigáde vedenej kapitánom Červenej armády A. S. Jegorovom. Publikácia plasticky mapuje vznikanie a tvorenie základov budúcej brigády v lete 1944 ešte pred SNP, jej výraznú účasť v povstaleckých bojoch o Telgárt či o Turiec, obranu Veľkej Fatry a Nízkych Tatier, až po neľahké prežívanie v horách v zime 1944/1945. Nechýba ani obligátny profil veliteľa brigády, grafické znázornenia štruktúry brigády či desiatky jedinečných dobových fotografií .

V priebehu rokov 1918 - 1939 došlo na Slovensku k nebývalému rozvoju osvety a vzdelávania, rozširovaniu siete škôl a využívaniu nových výchovno-vzdelávacích prostriedkov v osvete a školskej praxi. Bol to výsledok systematickej kultúrnej politiky štátu, ktorej súčasťou bola školská politika v súčinnosti s osvetovou prácou. V prvých rokoch existencie Československej republiky vošli do platnosti ľudovýchovné zákony, zabezpečujúce kvalitu interakcie štátu a občana v podmienkach mladej československej demokracie.Osvetovú prax najčastejšie vykonávali učitelia, najpočetnejšia vrstva inteligencie na Slovensku v medzivojnovom období. Spravovali aj školské knižnice, ktoré postupne revitalizovali alebo budovali prostredníctvom kníh napr. od Matice slovenskej s organizačným prispením Referátu Ministerstva školstva a národnej osvety. K vzdelávaniu nielen školskej mládeže významne napomáhalo rozšírenie rozhlasového vysielania o programy pre školy. Zdravotnícka osveta zameraná na školskú mládež a realizovaná priamo v školách významne ovplyvnila každodennosť žiakov a ich rodičov. Prejavom napredovania spoločnosti na Slovensku v medzivojnovom období bol aj záujem a realizácia výstavby moderných školských budov. Výstavba škôl sa stala aj nástrojom uplatňovania politickej moci prostredníctvom straníckej činnosti, ako to bolo v prípade agrárnej strany.

In this collective monograph we have contributions on Poland, Hungary, Austria, Slovakia, Ukraine, Belarus, the Roma minority, the question of civic and ethnic nationalism, the phenomenon of antisemitism, and on the theoretical and perhaps practical possibility of Christianity being a way to help achieve a greater measure of interethnic and ethnopolitical peace. When we look back at the nine chapters presented in this volume, we observe that there are notable differences between various minority issues and bettween the different countries discussed. But there are also aspects which these countries and their problems share in common. Central and Eastern Europe are known for their long-standing national-minority problems and the historical antagonisms between different nations or national groups. The chapters have highlighted both old and new aspects of the minority problem.