Zeitgeschichte

 Komárňanskej župy v rokoch 1938 – 1945.

Monografia  je výsledkom výskumu realizovaného počas doktorandského štúdia na Katedre histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Dizertačná práca, tematicky nadväzujúca na moju knižnú prvotinu „Prinavrátené“ Komárno / Komárom „visszatért“, bola po jej obhajobe doplnená a rozšírená.

První díl edice dokumentů Vatikánský rozhlas pojednává o počátcích tohoto rádia a jeho vysílání v době pontifikátu Pia XI. a Pia XII. Jde o výbor relací z archivu České redakce z let 1950–1958, které se vztahují ke změně politického systému v Československu po únoru 1948, kdy se moci v zemi ujala KSČ a rychle se vypořádala se svými skutečnými i domnělými politickými oponenty. Katolická církev se svým centrem ve Vatikánu po převratu odolávala snaze komunistů o podmanění. V polovině roku 1949 se zemí přehnala obrovská perzekuční vlna, spojena s ateizací země. V té době vzrostl význam Vatikánského rozhlasu, který do Československa přinášel informace o proměně společenského systému a omezování náboženské svobody, vyvracel dezinformace komunistické propagandy a posílal věřícím ve vlasti slova naděje a útěchy.                 

Predkladaná práca sa pozostáva z dvoch druhov textov. Prvú skupinu predstavujú "texty z kufríka"; tieto texty majú spomienkový charakter. Sú to vlastne autorove poznámky k zamýšľaným pamätiam, ktoré ostali torzom. Poznámky vznikali na starom písacom stroji a neprešli nijakou, ani autorskou apretáciou. Druhú skupinu textov tvoria úvahy, písané pri najrozmanitejších spoločenských príležitostiach. Tieto úvahy boli zväčša následne publikované v domácich periodikách, kde prešli lokálnou redakčnou prácou. Úlohou editora bolo preštruktúrovať celok z rozmanitých hľadísk (predložená verzia je len jedným z možných variantov), ako aj pokúsiť sa texty vyčistiť od problémov, spôsobených najmä nedokonalosťou ľudskej pamäti. Zamýšľaným výsledkom tejto práce je svedectvo o dobe, o vývoji slovenskej hudobnej kultúry, o ideáloch i o prekážkach, s ktorými bola jej výstavba spojená. Tento celok sme doplnili biografickými informáciami, ktoré dokumentujú zástoj Ivana Paríka vo vývoji slovenskej hudby, ako aj vzácnymi kompozíciami z produkcie bratislavského elektroakustického štúdia.

Významní muži česko-slovenskej diplomacie: Štefánik, Pavlů, Osuský, Hodža, Szathmáry, Palic, Hurban, Slávik, Krno, Papánek a Clementis. Jedenásť diplomatov – desať Slovákov a jeden rodený Moravák žijúci na Slovensku. Okrem ´povolania´ diplomata navyše aj spisovatelia, básnici, legionári, politici, medzinárodní právnici. Ich dramatické životné a profesionálne osudy v mnohom osvetľujú nielen dobu, v ktorej žili, ale aj súvislosti a podmienky, ktoré ich konanie ovplyvňovali a ktoré spätne aj oni formovali. To, čo túto skupinu ´diplomatických pionierov´–  inak osobnostne a generačne rôznorodú – ozvláštňovalo a čo mali spoločné, bolo silné národné povedomie s dôrazom na všeľudské univerzálne hodnoty, hrdé vlastenectvo, pevné evanjelické korene a väzby, boj za demokraciu a česko-slovenskú štátnosť, odpor k dvom totalitám 20. storočia, ale aj sklon k dobrodružnosti, túžba vykročiť z malosti a bezvýznamnosti ´domáceho humna´ a byť pri tom, kde sa niečo veľké deje,“ zhrnul tému konferencie vedúci autorského kolektívu, riaditeľ Historického ústavu SAV PhDr. Slavomír Michálek, DrSc.

Autonómia – samospráva Slovenska patrí ku kľúčovým pojmom moderných slovenských dejín. Jej predpokladom bola existencia slovenského národa s vlastnými dejinami a kultúrou a vlastné ním obývané územie. Z toho sa odvodzovalo právo na samosprávu slovenského územia. Úsilie o autonómiu Slovenska sa zrodilo ešte v historických a spoločenských podmienkach Uhorska a pokračovalo v období prvej Československej republiky. Odzrkadľuje cestu od Žiadostí slovenského národa cez Memorandum národa slovenského, Memorandum Slovenskej ligy v Amerike, Clevelandskú a Pittsburskú dohodu, návrhy na autonómiu Slovenska z dielne Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a Slovenskej národnej strany až k vyhláseniu autonómie Slovenska v roku 1938.

Ambíciou monografie je ponúknuť záujemcom komplexné a systematické právnohistorické spracovanie problematiky retribúcie na Slovensku s dôrazom na činnosť Národného súdu v Bratislave ako najvýznamnejšieho slovenského retribučného súdu v rokoch 1945 až 1947. Ide doteraz o prvé takto komplexné spracovanie. Retribúcia na Slovensku bola súčasťou celoeurópskeho až globálneho procesu trestnoprávneho vysporiadania sa s obdobím druhej svetovej vojny. Pre jej uplatnenie v povojnovom Československu bol špecifický retribučný dualizmus, teda osobitný výkon na Slovensku a v Čechách. Na Slovensku bola retribúcia realizovaná primárne na základe retribučného nariadenia Slovenskej národnej rady, ktoré bolo opakovane novelizované a tiež doplnené vykonávacím nariadením Zboru povereníkov. Retribučné nariadenie bolo prejavom revolučného zákonodarstva, bolo retroaktívne a svojím obsahom nenadväzovalo na dovtedajšie právne predpisy. Kniha obsahuje v prílohe plné znenia príslušných právnych predpisov a prehľadne spracované súhrny dokladujúce činnosť Národného súdu.

Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme bol založený v roku 1961 z iniciatívy kňazov, ktorí prišli do Ríma študovať po skončení Druhej svetovej vojny, a po udalostiach vo februári 1948 sa nemohli slobodne vrátiť do vlasti, ako aj z generácie kňazov, ktorí po apríli 1950 boli nútení odísť z vlasti, pretože boli doma prenasledovaní pre svoju náboženskú aktivitu. Jeho základný kameň posvätil pápež Ján XXIII. Stavbu posvätil kardinál Eugenio Tisserant 15. septembra 1963 (v roku, keď sa slávilo 1100. výročie príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu).

Dôležitú úlohu najmä v druhej polovici totality, v rokoch 1968 až 1989. V ústave sa formovala slovenská inteligencia a vydávala sa duchovná literatúra, ktorá bola v komunistickom Československu zakázaná. Knihy sa na Slovensko pašovali rôznymi spôsobmi a putovali z ruky do ruky až do úplného zodratia. V roku 1981 ústav navštívil vtedajší pápež Ján Pavol II., ktorý ho v roku 1998 povýšil Slovenský ústav na Pápežský slovenský ústav a zriadil v ňom Pápežské slovenské kolégium svätého Cyrila a Metoda, čím ocenil jeho doterajšiu prácu.

Emília Hrabovec vo svojom príspevku približuje obrovské dielo, ktoré vykonali kňazi, čo sa dostali za hranice vďaka Titusovi, predovšetkým v Slovenskom ústave svätých Cyrila a Metoda. Juraj Vittek sa zamýšľa nad mučeníctvom a svätosťou z teologického hľadiska ako nad darom. Rastislav Hamráček sumarizuje poklad, ktorý vďaka Titusovmu nasadeniu za kňazské povolania Cirkev získala.Róbert Letz dokumentuje neuveriteľne krutý súdny proces s Titusom Zemanom.Jozef Slivoň umožňuje vytvoriť si predstavu, čo všetko sa musí udiať, kým Cirkev vyhlási niekoho za blahoslaveného.Peter Slepčan predstavuje osobu Titusa Zemana v súvislostiach, najmä tých vajnorských, a upozorňuje na styčné body jeho života  a svedectva s ďalším kandidátom na blahorečenie – biskupom Michalom Buzalkom.

Oficiálny životopis blahoslaveného. Február 1952. Titus stojí pred Krajským súdom v Bratislave, obvinený z velezrady a špionáže. Na svoju obhajobu povie: „Všetko, čo sa mi kladie za vinu, robil som z lásky k Cirkvi a osobitne z lásky k Saleziánskej spoločnosti, ktorej ďakujem za všetko, čím som. Za zvláštne poslanie som pokladal pomáhať saleziánskym bohoslovcom a klerikom odísť študovať do Turína a dokončiť bohoslovecké štúdiá, keď tu po zatvorení rehoľných domov sa nemohli stať kňazmi. Svedomie mi nič nevyčíta.“

Titus Zeman dnes kladie otázky každému z nás a vyzýva nás odpovedať. Čomu chceme venovať svoj život? Až do akej miery sme odhodlaní ponúkať svedectvo života o pravde, dobrote a kráse Krista a jeho evanjelia?

Druhý diel monografie chronologicky nadväzuje na knihu Babylon armád 1, čím uzatvára ucelený a doteraz chýbajúci pohľad na priebeh bojov v sektore sovietskej 7. gardovej armády na juhozápadnom Slovensku na prelome rokov 1944 a 1945.

V prvej časti čitateľ našiel informácie o udalostiach odohrávajúcich sa od polovice decembra 1944 do konca januára 1945. Kniha Babylon armád 2 pokračuje vo vykresľovaní udalostí, ktoré nasledovali v ďalších mesiacoch. Zaoberá sa operáciou Südwind zameranou na likvidáciu hronského predmostia jednotkami Wehrmachtu, následnými prípravami Červenej armády na Bratislavsko-brniansku operáciu, ako aj jej začiatkom. 

Geografickým a chronologickým limitom diela je prekonanie Váhu sovietskymi vojskami na prelome marca a apríla 1945. Záverečné kapitoly sa venujú aj otázke postavenia civilného obyvateľstva či zdokumentovaným vojnovým zločinom na sledovanom území.

Monografia sa zameriava na celé spektrum právnych foriem perzekúcií na Sovensku v období 1938 - 1945, presnejšie do nástupu ľudákov k moci prostredníctvom protiústavného vyhlásenia autonómie Slovenska po pád ich režimu s koncom druhej svetovej vojny. Text je členený chronologicko-tematicky. Táto štruktúra umožňuje nielen sledovanie dynamiky postupného zavádzania nových prvkov do právneho systému, ale i ďalších procesov, napríklad pokusov o nové spôsoby využitia už jestvujúcich starších právnych noriem. Sleduje tiež ad hoc narážania na parciálne prekážky vo forme mnohých recipovaných demokraticky formulovaných noriem, ktoré bolo treba priebežne meniť alebo zdôvodnene obchádzať.

Klíčovým tématem této publikace jsou proměny slovenské politiky z pohledu ustavování a fungování vlád a koalic a uspořádání stranického systému, které mapuje od roku 2006. Tento rok byl zvolen jako mezník mimo jiné proto, že volby v roce 2006 byly první, které již nebyly významně poznamenány vymezováním se vůči osobě Vladimíra Mečiara.

Do čela se tehdy naopak poprvé dostala strana Smer – Sociální demokracie (Smer-SD) Roberta Fica, jejíž dominance je jedním z klíčových charakteristických rysů slovenského stranického systému v období, kterému se kniha věnuje – tedy až do zatím posledních voleb v roce 2016 a vývoje, který po nich následuje.

V monografickej práci autor postupne analyzuje a hodnotí predmetnú problematiku z hľadiska širších súvislostí. V prvej kapitole hodnotí vznik a historický vývoj inštitútu základných ľudských práv a slobôd a ich zakotvenie v ústavách národných štátov. V druhej kapitole sa venuje retrospektívnej deskripcii a rekonštrukcii postavenia národností v Československej socialistickej republike V tretej kapitole približuje ústavnoprávne postavenie a ochranu národnostných menšín a etnických skupín v Slovenskej republike, analyzuje a hodnotí štátnu národnostnú politiku Slovenskej republiky, ako i uplatňovanie spoločensko-politickej a ústavnoprávnej praxi Ústavy SR. V ďalších kapitolách autor rozoberá a hodnotí účasť na štátnej moci a politiku štátu v oblasti kultúry a školstva národnostných menšín a etnických skupín, poukazuje a hodnotí historické aspekty Rómov, žijúcich vo veľkých koncentráciách na východnom Slovensku, v osadách na okraji dedín, ako aj ich spôsob života. Taktiež poukazuje a hodnotí postavenie Rómov ako druhej najpočetnejšej národnostnej menšiny po národnostnej maďarskej menšine. Rozoberá a hodnotí vzťah Maďarska k národnostnej menšine v Slovenskej republike.

Publikácia sa venuje príčinám, kontextu a dôsledkom radikalizovania viacerých katolíckych a jedného evanjelického kňaza v rokoch 1935 - 1945. Kým vo verejnej diskusii prevláda záujem o známe osobnosti, ako bol prezident Jozef Tiso, historik Miloslav Szabó skúma problematiku na príklade troch kontroverzných a dnes do veľkej miery zabudnutých duchovných: poslancovi Slovenského snemu a po istý čas duchovnému správcovi Hlinkovej gardy Karolovi Körperovi, básnikovi a neskôr hlavnému propagátorovi nacizmu na Slovensku Viliamovi Riesovi a poslancovi a okresnému tajomníkovi HSĽS vo Zvolene Antonovi Šalátovi.